V médiách sa objavila informácia, podľa ktorej sa premiérka Iveta Radičová počas jej stretnutia s rakúskym kancelárom Wernerom Faymannom ospravedlnila za to, že slovenská vláda neinformovala rakúsku stranu o dostavbe 3. a 4. bloku jadrovej elektrárne Mochovce. Údajne jednostranné rozhodnutie uskutočnila slovenská vláda v máji. V agentúrnej správe nie je neuvedené, či sa I. Radičová bude ospravedlňovať aj ostatným susedným krajinám.
Konanie úradujúcej premiérky je pomerne nepochopiteľné, najmä ak vezmeme do úvahy odmietavý postoj vládneho kabinetu v prípade finančnej pomoci Grécku. Pokiaľ v druhom prípade vstúpil do otvoreného konfliktu s členskými krajinami EÚ a ohrozil tak prestíž aj záujmy Slovenskej republiky, v prípade Rakúska sa I. Radičová správa tak, akoby SR ani nebola samostatným a zvrchovaným štátom.
Vystáva otázka, či ospravedlnenie nesúvisí s rozhodnutím vlády, ktoré neprispieva k stabilite eurozóny? Nedá sa vylúčiť, že slovenská vláda sa snaží podriadeným správaním v bilaterálnych vzťahoch kompenzovať medzinárodnú blamáž, ktorej sa dopustila v súvislosti s pôžičkou pre zadĺžené Grécko. Pravica sa spoliehala, že pôžičku odsúhlasí ešte bývalá vláda a nový kabinet sa bude tváriť, že s ňou nesúhlasí, no musí tento záväzok plniť.
Ficova vláda však posunula kontroverzné rozhodnutie na stredo-pravú koalíciu. Keďže politické subjekty, ktoré ju tvoria ostro vystupovali vo volebnej kampani proti pôžičke Grécku, dostali sa do vlastnej populistickej pasce. Poskytnutím pôžičky by uznali, že sa jednalo len o lacnú predvolebnú rétoriku. Rozhodnutím neposkytnúť finančnú pomoc sa tak úradujúca vláda ocitla v otvorenom konflikte, ktorý sa teraz bude snažiť kompenzovať servilnosťou v iných otázkach.
Prehadzovanie zodpovednosti za poskytnutie finančnej pomoci pre členskú krajinu eurozóny dokumentuje postoj dvoch silných strán k dôležitým zahraničnopolitickým otázkam. V čase, keď sa na Slovensku konalo referendum o vstupe do EÚ vtedy opozičná strana Smer-SD výraznejšie nevstupovala do predreferendovej kampane. V prípade jeho neúspechu by sa totiž vláda dostala do mimoriadne nepriaznivej situácie a hrozil by pád Dzurindovho kabinetu.
Referendum o vstupe do EÚ bolo úspešné vďaka tomu, že Vladimír Mečiar mobilizoval voličov ĽS – HZDS, aby sa zúčastnili referenda a hlasovali za vstup. Reakciu Smer-u bolo vykonštruované obvinenie, že kolaboruje s pravicou, čo spôsobilo vo voľbách v roku 2006 prvý zásadný odlev voličov. ĽS – HZDS pritom konala s vedomí zodpovednosti za štát, ktorý zakladala. Presne opačný postoj zvolila o niekoľko rokov neskôr SDKÚ – DS.
V situácii, keď parlament SR schvaľoval Lisabonskú zmluvu, SDKÚ – DS podmienila svoje súhlasné stanovisko stiahnutím tzv. Tlačového zákona. Spojila tak otázku s mimoriadnym medzinárodným významom s okrajovým vnútropolitickým problémom. A to v záujme získania moci (vplyvu a peňazí). Smer – SD (ako inak) predmetný zákon nestiahol, napriek tomu Lisabonská zmluva bola schválená. Za hlasovali poslanci SMK.
SDKÚ – DS a Smer – SD predstavujú dve strany tej istej mince. Jedna je modrá, druhá červená. Spoločné majú hazardovanie s medzinárodnou prestížou Slovenska. Najmä pravica sa nikdy neštítila zaťahovať zahraničie do vnútorných problémov Slovenskej republiky. Keďže v nej nemala nikdy silnú podporu, aj súčasnú vládu reálne podporila sotva tretina voličov, musí hľadať oporu inde. Kde ju bude hľadať po „Grécku“?
Marián Klenko,
predseda Republikovej rady ĽS – HZDS