Evidovaná miera nezamestnanosti sa koncom roka pohybovala na úrovni 12 percent. Podľa výberového zisťovania pracovných síl, ktoré realizuje Štatistický úrad Slovenskej republiky dokonca presiahla hodnotu 14 percent. Vláda a časť ekonomických analytikov pripisuje tento stav Zákonníku práce (ZP). S jeho podobou sú nespokojní aj zamestnávatelia. Podľa ich názoru prispieva k zhoršovaniu podnikateľského prostredia.
V súvislosti so zmenami v Zákonníku práce sa najčastejšie hovorí o tom, že by malo dôjsť k predĺženiu skúšobnej lehoty z 3 na 6 mesiacov, či súbehu odstupného a výpovednej lehoty. Zásadnejší charakter má zníženie ochrany zamestnancov pri prijímaní a prepúšťaní, alebo zrušenie minimálnych mzdových nárokov. Ak by sa aj zaviedli spomínané zmeny, nemožno spoľahlivo určiť, koľko nezamestnaných by si vďaka tomu našlo novú prácu.
Predĺženie skúšobnej lehoty na šesť mesiacov na jednej strane vytvára väčšiu možnosť preveriť schopnosti nového zamestnanca, na druhej strane uľahčuje jeho prepustenie z práce. Táto zmena akoby vopred počíta s tým, že zamestnanec preukáže svoju nespôsobilosť medzi štvrtým a šiestym mesiacom trvania pracovného pomeru. Žiadny pozitívny účinok na rast zamestnanosti nemožno očakávať ani pri skrátení výpovednej lehoty na jeden mesiac. Jej zámerom je predsa urýchliť rozviazanie pracovného pomeru.
Je zrejmé, že v ťažkých časoch sa každá zo zúčastnených strán usiluje na rokovaní tripartity presadiť svoje záujmy. Nespokojnosť zamestnávateľov so súbehom odstupného a výpovednej lehoty je pochopiteľná. V súčasnej situácii môže pre mnohých predstavovať nadštandard, ktorý si vzhľadom na kondíciu podniku nemôžu dovoliť. Úlohou štátu je citlivo zvážiť tieto záujmy a nepreferovať niektorého zo sociálnych partnerov.
V tejto chvíli nie je známe, akým spôsobom chcú tvorcovia legislatívy znížiť ochranu zamestnancov pri prijímaní a prepúšťaní. Ani dosah tohto opatrenia na tvorbu pracovných miest. Diskusie o spružnení Zákonníka práce patria k politickému folklóru, ku ktorému sa radi uchyľujú politické strany na pravo od stredu. Nárast nezamestnanosti o viac ako sto tisíc osôb však nie je spôsobený pracovnou legislatívou, ale zlyhaním systému.
Zodpovednosť za krízu sa prenáša na zamestnancov a to znížením ich príjmu. Vďaka zvýšeniu daní a cien doplácajú dvakrát. Ak by aj takzvané zníženie minimálnych mzdových nárokov umožnilo získať prácu aspoň časti dlhodobo nezamestnaných, tak sa zásadne nepremietne do ich sociálneho začlenenia. Zúžil by sa počet ľudí bez práce, ale rozšíri fenomén chudobných zamestnancov.
Alebo je zámerom týchto opatrení len štatistické zníženie nezamestnanosti, aby Slovenská republika nepôsobila v porovnaní s ostatnými členskými krajinami Európskej únie ako jej chudobná periféria?
Marián Klenko,
predseda Republikovej rady ĽS – HZDS