Strana Most – Híd navrhuje znížiť hranicu, od ktorej môžu príslušníci národnostných menšín používať svoj materinský jazyk vo verejnom styku. V súčasnosti sa to týka obcí, kde žije aspoň 20 percent príslušníkov jednej národnostnej menšiny. Podľa navrhovanej zmeny by sa táto hranica mala znížiť na 10 percent. Požiadavku odôvodňuje tým, že zmena vytvorí predpoklady na používanie vlastného jazyka aj menej početným národnostným minoritám.
Počet obcí, v ktorých by sa mohla maďarčina používať vo verejnom styku sa údajne výraznejšie nezvýši. Vystáva preto otázka, čo týmto návrhom Most – Híd sleduje? Alternatívu, že má záujem na zachovaní alebo rozvoji identity menších národnostných spoločenstiev možno spoľahlivo vylúčiť. Pre maďarskú komunitu bolo vždy príznačné, že asimilovala príslušníkov ďalších menšinových spoločenstiev.
Oveľa pravdepodobnejšia je alternatíva, že Bugárova strana otvorila túto tému preto, lebo zápasí s SMK o rovnakého voliča. Predseda SMK sa navonok prezentuje zámerom prijať dvojité občianstvo. Aj za cenu dôsledkov, ktoré z tohto rozhodnutia vyplývajú. Je tak v polohe „martýra“, ktorí sa rozhodol „trpieť“ za svoje „maďarstvo“. Pre Most – Híd je preto existenčne dôležité, aby sa dostával do podobných konfliktov s tzv. slovenskými stranami.
Konflikt, prirodzene, nemôže mať fatálne dôsledky na spoluprácu vo vnútri koalícii. Keby sa rozpadla – nebudú ministerské korytá, trafiky v pološtátnych firmách, ani verejné obstarávania. Nehovoriac o tom, že ministerstvo hospodárstva (SaS) sa chystá na Koaličnej rade podávať voňavý privatizačný koláč. Nebude to síce hostina, na akú boli zvyknutí v minulosti, ale sú ťažké časy, treba sa uskromniť.
Konflikt sa teda bude musieť vyriešiť dohodou. A keďže v spore s Bugárovou stranou je v prípade používania jazykov národnostných menšín „principiálne“ KDH, je zrejmé, že sa nakoniec aj dohodnú. Kresťanskí demokrati pochopili, že ich volič na severe Slovenska je nielen pobožný, ale aj národne orientovaný. Preto sa musí strana, ktorá nesúhlasila so vznikom samostatného štátu aspoň tváriť, že obhajuje záujmy autochtónneho národa.
Ušľachtilá myšlienka spojená s právom na používanie jazyka menšiny vo verejnom styku má totiž ešte jeden zásadný rozmer. Ak chce príslušník menšiny verejne komunikovať vo svojom jazykom tak to znamená, že tí, čo chcú pracovať vo verejnej správe musia byť bilingválni. Inými slovami, vo väčšine obcí na juhu krajiny musia aj Slováci ovládať maďarčinu. Ak nie, nemôžu sa tam zamestnať. A reálne dochádza k ich diskriminácii.
Občan SR maďarskej národnosti prakticky nemusí plynulo ovládať spisovnú podobu štátneho jazyka. Vystačí si so svojim materinským jazykom od základnej a strednej školy až po vysokoškolské štúdium. Ak sa rozhodne pracovať vo svojom regióne, na získanie zamestnania mu postačí materinský jazyk. Prijíma v ňom všetky informácie. Slovenské médiá takmer nesleduje. Zostáva izolovaný. O to niekomu ide?
V politickej rozprave, ktorú sa aktéri snažia okoreniť štipľavým maďarským nacionalizmom a lacnou napodobeninou skutočnej národnej politiky, zaniká podstata problému. V modernej občianskej spoločnosti chce ktosi medzi nami vytvárať rozdiely. A zneužívať to najvzácnejšie z kultúry – jazyk. Jeho zmyslom je však dorozumievanie. A nie rozdeľovanie ľudí.
Marián Klenko,
predseda Republikovej rady ĽS – HZDS