Finančnú situáciu v eurozóne politici a médiá pripisujú neúmernému zadlžovaniu. Príčinou tohto stavu je podľa nich nezodpovedné správanie vlád, ktoré míňali verejné zdroje na programy, ktorými si kupovali voličov. S obľubou rozvíjajú teóriu, podľa ktorej žijeme nad pomery a na úkor ďalších generácií. O situácii v jednotlivých krajinách eurozóny majú bežní občania len povrchné a sprostredkované informácie. V prípade Slovenska môžeme objektívnejšie posúdiť, v akých ekonomických podmienkach žije väčšina populácie.
Vládni politici rozpredávajú podniky, ktoré boli jedným zo zdrojov štátnych príjmov. Pokiaľ v 90-tych rokoch išlo prevažne o menej lukratívne firmy, ktoré si museli hľadať nové trhy a odbytištia, po roku 1998 Dzurindove vlády privatizovali podniky strategického významu. Plynárne či elektrárne mali dominantné postavenie na domácom trhu, predstavujú tak luxusný zdroj príjmu pre ich nových vlastníkov. Štát prišiel o časť zdrojov, ktoré mohol využívať v zdravotníctve, školstve, kultúre, alebo na sociálnu politiku.
V záujme lákania nových investorov rástol tlak na znižovanie daní. Či už z príjmov, najmä právnických osôb, alebo nepriamych daní, najmä DPH. Štáty touto formou súťažia o nové investície, vrátane poskytovania daňových prázdnin. Alternatívna ekonomická literatúra tento proces nazýva preteky ku dnu. Štát má čoraz menej zdrojov na plnenie svojich úloh. Očakávania verejnosti sa však nemenia.
Čo teda spôsobilo, že krajiny žijú na dlh? Privatizácia, deregulácia, liberalizácia! Stávame sa svedkami toho, ako si vlády nedokážu poradiť s dôsledkami vlastných politických rozhodnutí v prospech nadnárodných korporácií. Financializácia kapitálu riešila problém cyklických kríz vlastných pre industriálnu spoločnosť len dočasne, v konečnom dôsledku prehĺbila problémy v prevládajúcom svetovom ekonomickom systéme.
Život na dlh sa tak stal záchranou a zároveň prekliatím kapitalizmu. Namiesto riešenia podstavy problému počúvame návrhy, podľa ktorých by mal štát obmedziť výdavky na svoju správu. Nejde pritom len o prepúšťanie zamestnancov či znižovanie miezd, ale aj spoplatnenie zdravotníctva, či školstva. Ďalšiu privatizáciu sociálnych a zdravotných služieb. Decimovanie samospráv. Likvidáciu kultúry.
Zadĺžené krajiny akoby mali len dve možnosti. Znížiť rozsah verejne poskytovaných (hradených) služieb, alebo ísť cestou zadlžovania. Obe riešenia sú nesprávne. Slovenská pravica však neprehodnotila svoj postoj k privatizácii majetku a namiesto ucelenej národohospodárskej politiky uprednostňuje jednorazový príjem z predaja podnikov. Minister hospodárstva Juraj Miškov (SaS) aktuálne žiada pokračovanie v privatizácii, hoci kabinet už nemá legitimitu na takéto rozhodnutia.
Vyvolávania strachu z Európskej únie pred parlamentnými voľbami nahrádza skutočnú príčinu ekonomických problémov. Liberálna SaS sa údajne chystá vstúpiť do volieb slovami, ktorými chce podnecovať hrdosť krajiny: „Sebavedomé a slobodné Slovensko“. S ohľadom na politiku insitnej pravice, kam SaS zaslúžene patrí, by sa jej skôr hodil slogan „Rozpredané Slovensko“. S dovetkom: „Rozdáme, čo tu ešte zostalo.“
Marián Klenko,
predseda Republikovej rady ĽS – HZDS