marianklenko

Národná rada SR schválila Programové vyhlásenie vlády (PVV), v ktorom kabinet Roberta Fica deklaruje, že „posilní súdržnosť spoločnosti ako základný predpoklad rastu kvality života ľudí. Navrhne orientáciu najmä na také hodnoty ako je rodina, práca, ktorá je zdrojom zabezpečenia prostriedkov pre život, na starostlivosť o zdravie, kvalitu života starších ľudí, výchovu detí, bývanie a sociálnu politiku.“ 

V úvode dokumentu sa uvádza desať priorít. Vláda chce zmierniť dopady krízy a posilniť tak istoty ľudí, podporiť cenovú stabilitu, znížiť vysokú nezamestnanosť mladých ľudí a systematicky riešiť problém dlhodobej, najmä regionálnej nezamestnanosti. Uvedené priority sú akcentované väčšinou spoločnosti. Vystáva skôr otázka, ako ich chce vládny kabinet naplniť – z časového hľadiska aj v rovine legislatívnych a finančných nástrojov? 

V PVV sa zníženie vysokej nezamestnanosti označuje za hlavný krátkodobý cieľ vládneho kabinetu. Tento cieľ chce uskutočniť prostredníctvom hospodárskej politiky, ktorá bude založená na vzájomne previazaných politikách smerujúcich k tvorbe pracovných miest. Vláda správne konštatuje, že nezamestnanosť nemôže vyriešiť jeden rezort (sociálnych vecí), ale vyžaduje si širšiu kooperáciu (nielen) vládnych inštitúcií.

Kritici programového vyhlásenia tomuto dokumentu vyčítajú nekonkrétnosť. Nemožno povedať, že by PVV neobsahovalo aj vecné návrhy. Vláda chce, napríklad, „vybudovať systém predvídania potrieb trhu práce a zručností tak, aby sa dosiahol čo najväčší súlad medzi dopytom po práci a ponukou práce.“ V tomto kontexte vystáva otázka, či spomínaný systém dokáže vybudovať v takom čase, aby sa jeho výsledky ukázali už v prebiehajúcom volebnom období? 

Ešte pred zostavením PVV rezonovala v médiách otázka zosúladenia školského systému s požiadavkami trhu práce. Ak by sa potrebné zmeny udiali už od nového školského roka, bude trvať minimálne päť rokov, kým sa prejavia na štruktúre absolventov. Naviac, súčasný trh práce sa vyznačuje tým, že na väčšom objeme práce sa podieľa nižší počet zamestnancov. Tento fakt je ovplyvnený novými technológiami, ale aj snahami zamestnávateľov o znižovanie nákladov na pracovnú silu. 

Riziku straty zamestnania sú tak vystavení zamestnanci, ktorí dnes prácu majú, ale ich pracovné miesta nemusia byť dlhodobo udržateľné. Z tohto hľadiska bude potrebné sledovať, ako sa vláde podarí naplniť jej zámery „vybudovať systém predvídania potrieb trhu práce“ a tiež „zamerať programy na podporu najzraniteľnejších občanov“. K tým patria popri spomínaných absolventoch stredných a vysokých škôl aj pracujúci nad 50 rokov a občania so zdravotným postihnutím. 

Vzhľadom na sociálnu situáciu v SR je pochopiteľné, že sa PVV primárne zameriava na ľudí, ktorí sú bez práce už dnes. Vláda má ambíciu „naďalej realizovať programy a projekty na riešenie dlhodobej nezamestnanosti a na zlepšenie prístupu k zamestnaniu znevýhodnených skupín na trhu práce“. Ak dokument v tomto kontexte používa slovo naďalej, vyvoláva to otázku, či chce len (a) realizovať súčasné opatrenia alebo (b) zaviesť aj účinnejšie programy? Doposiaľ realizované opatrenia nepriniesli zásadné zmeny. Približne polovica nezamestnaných je bez práce dlhšie ako 12 mesiacov. 

Z PVV je možné usudzovať, že príde aj k zmenám v oblasti poskytovania služieb zamestnanosti. V dokumente sa uvádza, že vláda „bude pokračovať v transformácií úradov práce a sociálnych vecí a rodiny na organizáciu, ktorá neplní iba administratívnu a evidenčnú funkciu, ale vykonáva aj poradenské a konzultačné služby nezamestnaným a ohrozeným nezamestnaným“. Realizácia tohto zámeru bude sťažená (nedostatočným) počtom pracovníkov na jednotlivých úradoch. Sociálnodemokratický kabinet by sa pritom mal vyvarovať „privatizácie“ služieb zamestnanosti. 

Sociálna politika sa dotýka všetkých skupín obyvateľstva. Podľa PVV má dôjsť k prehodnoteniu predpisov „pracovného a rodinného práva tak, aby sa výraznejšie akceptovali potreby vyváženého vzťahu ekonomickej a sociálnej funkcie rodiny.“ Neuvádza, v ktorých (konkrétnych) častiach príde k prehodnoteniu predpisov. Správne však zameriava pozornosť štátu na podporu ochrany maloletých tak, aby sa uplatňovala zásada,  podľa ktorej má každé dieťa od narodenia vyrastať v prirodzenom rodinnom prostredí. 

V oblasti rodinnej politiky sa vláda prihlásila k uplatňovaniu „základnej zásady Zákona o rodine, podľa ktorej je manželstvo jedinečný zväzok medzi mužom a ženou, ktorý má spoločnosť chrániť“. Rovnako deklaruje, že „vo všetkých legislatívnych návrhoch bude cieľavedomejšie presadzovať princípy rodovej rovnosti, posilní jej inštitucionalizáciu a bude systematicky monitorovať jej vývoj“. V oblasti ústavnej starostlivosti má pokračovať trend umiestňovania detí do náhradnej rodinnej starostlivosti. 

Reálna podpora rodiny nebude možná bez rozvoja nájomného bývania. Len z obmedzených prostriedkov štátu a bez investícií súkromného sektora to však nepôjde. V PVV deklaruje: „Vláda upriami pozornosť na rozvoj nájomného bývania ako vo verejnom, tak aj v súkromnom sektore“. Zároveň má ambíciu „vytvoriť podmienky na finančné udržanie Programu výstavby obecných nájomných bytov nižšieho štandardu, určených na bývanie občanov v hmotnej núdzi.“ 

Vládny kabinet vo svojom PVV uvádza, že „vytvorí optimálne podmienky pre implementáciu Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím vrátane inštitucionálneho zabezpečenia procesu jeho implementácie a monitoringu“. Naplnenie Dohovoru si bude vyžadovať nielen legislatívne zmeny, ale tiež finančné prostriedky. V opačnom prípade sa iniciatíva skončí vypracovaním nového Národného programu rozvoja životných podmienok osôb so zdravotným postihnutím, no bez reálneho vplyvu na zvýšenie kvality života. 

Ďalší tematický okruh predstavuje dôchodkový systém. Prechod z pracovného pomeru do starobného dôchodku je spojený so znížením príjmu, ktorý sa dotýka väčšiny seniorov. Z tohto hľadiska treba oceniť prísľub vlády, že zavedie kategóriu minimálneho dôchodku. V PVV však nie je uvedená jeho výška ani spôsob stanovenia. S ohľadom na vývoj verejných financií budú môcť starobní dôchodcovia jeho zákonnú úpravu očakávať zrejme až v druhej polovici volebného obdobia. Súčasná príjmová situácia časti (osobitne osamelých) starobných dôchodcov prehlbuje problém chudoby na Slovensku. 

V oblasti priebežne financovaného dôchodkového systému je prioritou vlády „jeho finančná udržateľnosť; k stabilizácii finančnej udržateľnosti dôchodkového systému výraznejším spôsobom prispeje realizácia projektu UNITAS (projekt zjednotenia výberu daní, cla a odvodov)“. PVV obsahuje zámer postupne uplatniť „princíp univerzality voči všetkým druhom povolaní a zamestnania“. Ide o pomerne odvážny zámer. Jeho realizácia doposiaľ vždy narazila na nesúhlasný postoj silových rezortov, ktorých sa princíp univerzality dotýka. 

Zmeny pravdepodobne čakajú aj druhý kapitalizačný pilier. Nie je pritom konkretizované, či príde aj k zmene parametrických údajov. V tomto ohľade bude zaujímavé sledovať, ako sa posudzovanie dôchodkového systému „v komplexe celého systému sociálneho zabezpečenia a daňovej sústavy“ premietne do sociálnej legislatívy. PVV konštatuje: „Vytrhávanie dôchodkového systému z celkového systému verejných financií je jedna zo základných chýb, ktoré viedli po roku 2002 k veľkým deformáciám v systéme sociálnej súdržnosti slovenskej spoločnosti, a to nielen s krátkodobým, ale aj s dlhodobým účinkom.“ 

Osobitý problém, ktorý má výrazný sociálny rozmer, predstavuje životná úroveň veľkej časti rómskej populácie. Vláda sa v súvislosti so začleňovaním okrajových rómskych komunít hlási k Dekáde začleňovania rómskej populácie 2005 – 2015, ako aj  Strednodobej koncepcii rozvoja rómskej národnostnej menšiny v Slovenskej republike 2007 – 2015. Stratégiu inklúzie marginalizovaných rómskych komunít chce realizovať prostredníctvom „lokálnych stratégií komplexného prístupu a lokálnych partnerstiev sociálnej inklúzie“.

Už pred zostavením PVV sa objavili úvahy, že rómske deti by sa mali vzdelávať v internátnych školách, ktoré budú dobrovoľné. V takom prípade sa dá predpokladať, že pôjde skôr o určité pilotné projekty, ktoré sa budú dotýkať len menšej časti rómskej populácie. Medzi jej zásadné problémy patrí nezamestnanosť (spojené s nízkou kvalifikáciou) a bývanie. Sústredenie sa len na jeden z týchto okruhov neprinesie výsledky, preto budú musieť byť riešené zároveň. Vystáva otázka, či má na to slovenská spoločnosť potrebné kapacity? 

V prípade, ak by prišlo k realizácii vládneho programu v sociálnej oblasti, nepochybne sa tým zvýši kvalita života dotknutých skupín obyvateľstva. Komplexné posúdenie jednotlivých zámerov však nie je možné skôr, ako bude známa ich legislatívna podoba, vrátane finančného krytia. Otvorenou zostáva otázka dostupnosti sociálnych služieb, ktoré prešli v posledných rokoch zásadnými zmenami. Neboli vždy na prospech klientov zariadení, ktorí sa dnes musia vo zvýšenej miere podieľať na úhrade nákladov za poskytované služby. 

Efektívnosť vládnych zámerov v oblasti sociálnej politiky sa tak bude dať vyhodnotiť až na základe kvantitatívnych ukazovateľov, ktoré budú postihovať celkovú mieru nezamestnanosti (špeciálne absolventov, dlhodobo nezamestnaných a znevýhodnených skupín na trhu práce).  Do tejto kategórie možno zaradiť aj údaje o zvýšení starobných dôchodkov (v porovnaní s infláciou), raste spotrebiteľských cien a v neposlednom rade o miere chudoby na Slovensku. 

Marián Klenko,

autor sa zaoberá sociálnou politikou