marianklenko

Slovenská televízia vo štvrtok (22.09. 2011) odvysielala ďalšie vydanie relácie Lampa, ktorú moderuje novinár Štefan Hríb. V prvej časti sa zaoberal problematikou justície. V tomto bloku bol odvysielaný aj dokumentárny film od režisérky Zuzany Piussi. Spôsob spracovania filmu a tiež následná diskusia zapadá do politických kalkulácií súčasnej vládnej moci, ktorá sa snaží o podriadenie justície výkonnej moci. Do jej vedenia chce dosadiť vlastných lojálnych predstaviteľov. Tak, ako to urobila, napríklad, s radou RTVS.

Aby sa to úradujúcej vládnej mašinérii  podarilo, musí odstrániť zásadnú personálnu prekážku – predsedu Najvyššieho súdu SR Štefana Harabina. Ako minister spravodlivosti nikdy nebol členom žiadnej politickej strany, alebo hnutia. Rozhodoval sa autonómne. ĽS – HZDS, ktorá ho do funkcie ministra navrhla, nijakým spôsobom nezasahovala do jeho rozhodnutí a činnosti. JUDr. Štefan Harabina aj v pozícii predsedu Súdnej rady dôsledne obhajuje nezávislosť súdnictva a postavenie sudcovského stavu. To je hlavná príčina, kvôli ktorej je už niekoľko rokov predmetom útokov.

Autori dokumentu majú právo na vlastný pohľad na súdnictvo, jej predstaviteľov aj spracovanie témy. Treba však povedať, že od začiatku pri spracovaní témy vychádzali zo subjektívneho záujmu diskreditovať predsedu Súdnej rady a ďalších jej nepohodlných členov. Svedčí o tom spôsobom, akým bol dokument spracovaný. Zostrih jednotlivých scén. Trápno-smiešna dramatizácia situácií s jasným poslaním: vytvoriť dojem, že v justícii je strach.

Ak sa sudcovia nezapájajú do iniciatív, pri ktorých nemožno vylúčiť politické pozadie, tak je to najmä preto, že ich otravujú nekompetentné vyjadrenia časti politikov a médií o problémoch justície. Nie je to strach, ale jasný záujem väčšiny slušných sudcov venovať sa v prvom rade vlastnej práci a nepodliehať spravodajsko-mediálnym hrám, ktoré rozpútali bývalé opozičné a dnes vládne strany.

Je zarážajúce, s akou dogmatickou povrchnosťou moderátor relácie označí podania 700 sudcov vo veci ich diskriminácie za nemorálne (v súvislosti s nerovnakým platovým ohodnotením sudcov bežných a špeciálneho súdu). Namiesto toho, aby sa zaoberal tým, prečo k takejto diskriminácii prišlo a kto je za to zodpovedný, obviňuje občanov Slovenskej republiky z nemorálneho konania len preto, že žiadajú rešpektovanie vlastných ľudských a občianskych práv.

Nemá zmysel propagovať tendenčne spracovanú reláciu, ktorej verejnoprávna televízia vyčlenila niekoľko hodín svojho vysielania. Avšak vyjadrenie jednej z účastníčok diskusie (parafrázujúc slová vlastného syna), že ak by boli 50-roky, tak by asi skončila ako Milada Horáková, vyráža dych. Ale nie svojou výstižnosťou, ale totálnou neodôvodnenosťou. Namiesto riešenia odborných problémov, ktoré sú nepochybne spojené s každým rezortom, relácia hrubozrnným spôsobom manipulovala s emóciami divákov.

Vo vysielaní viac ráz odznelo, že situácia v justícii, či legitímne disciplinárne stíhania sudcov pripomínajú 50-roky. V skutočnosti toto obdobie pripomínalo skôr účelové spracovanie dokumentu známe z totalitných žurnálov, v ktorých ideologicky spoľahliví autori „riešili“ nepriateľov režimu. Dnes je takýmto nepriateľom mocensko-mediálnej mašinérie predseda Najvyššieho súdu SR. Ak má niekto dôvod obávať sa politického prenasledovania, tak je to Štefan Harabin.

Zuzana Piussi v minulosti spolupracovala s legendárnym divadlom Stoka. Toto miesto bolo jedným z centier časti umeleckej obce, ktorá sa horlivo zapojila do zápasu s takzvaným mečiarizmom (nezmyselný termín vytrovený s cieľom diskreditovať HZDS a najmä predsedu strany). Po výmene vlády v roku 1998 sa naplnilo ono známe, že revolúcia požiera vlastné deti. Objekt známeho divadla musel ustúpiť záujmom developerov. V meste, z ktorého si pravicoví politici nadlho urobil eldorádo ekonomických záujmov.

Autorka dokumentu by si tak mohla položiť otázku, či za kritikou predsedu Najvyššieho súdu SR v skutočnosti nie sú záujmy na politických čistkách v justícii? Teda na tom, aby si úradujúca vláda do vedenia NS SR a sudcovskej samosprávy dosadila svojich ľudí. A postupne prenikla do celého systému justície. Tendenčný dokument poslúži podobnému účelu ako Stoka. Mimochodom, v dokumente aj samotnej diskusii bol venovaný minimálny priestor otázke skrátenia súdnych konaní. V minulosti jej médiá venovali prioritnú pozornosť. Čo sa stalo, že dnes sa o nej takmer nehovorí?   

Marián Klenko,

predseda Republikovej rady ĽS – HZDS